Poznáte to. Iba ak človek vystúpi zo svojej zóny pohody, tak rastie. A ja sa pýtam: Čo je to zóna pohody??? Bezbolestný rast nepoznám a niekedy to bolí, až frflem. No dnes hrám inú pesničku…..som za to vďačná.
Pohodáááá…nohy na stole, popoludňajšia kávička, potom telenovela v telke, Súdna sieň, adrenalín pri správach a nakoniec – nejaký ten romantický film a vínko? Víkendy niekde v relax-centre a každý večer na aerobiku. Vo štvrtok nechty, kaderníčka v utorok. V piatok nová kabelka a zasa víkend….a niekoľko desaťročí v podobnom tempe, potom sa človek odoberie do nebíčka. Takto by možno vyzerala pohoda.
Zóna našej vlastnej pohody je taká tichá miestnosť v nás, kde si vegetíme a potichu sa modlíme, aby sa prepánajána nič v okolitom svete nezmenilo. Inštinktívne ju hľadáme a čokoľvek, čo nás z nej vyťahuje je nepriateľom štátu. Pravda. Je to ale aj stagnácia.
Uzatváranie sa pred nepoznaným. Veď – na dobrodružstvo sa dá aj zomrieť, nie? Tak prečo riskovať? Prečo niečo meniť na zabehnutom, keď je to vlastne pohodička? Niekoľko nenápadných dní v tejto hybernácii sa pomaly preklápa na mesiace a roky a človek sa mení na jedného ufrfľaného mrzúta.
Aj ja som naháňala chiméru pohody. Kľud. Žiadne nervičky a nohy v teple. No nebolo mi to dopriate, lebo viete, som obklopená ľuďmi, ktorí mi to akosi neumožňujú. Stále mi predhadzjú všelijaké výzvy, nápady a inšpirácie a ja stále neviem zastať.
Poznáte tých otravných kolegov, alebo šéfov, ktorí vás posielajú vykonať nemožné, a najmä aby to bolo v zisku? Tých hnusných energických priateľov s dobrodružnými nápadami? Kamošky, ktoré vás ťahajú kade tade na cvičenie, tancovanie, behanie, na semináre? Aj vy máte niekedy pocit, že sú ako tŕň v zadku – pichajú a pichajú?
A ja volám: VĎAKABOHU ZA NICH!
Vďaka za všetkých kolegov, ktorí majú nápady! Som rada, že sa stále mám čo učiť, a mám od koho. Vďaka za všetkých šéfov sveta, ktorí od nás žiadajú zázraky. Pretože každý zázrak, ktorý dokážeme (vieme dobre, že sa to dá), každý z nás robí väčšieho človeka. Vďaka za priateľov a za to, že sa venujú tak rôznorodým koníčkom. Každý z nich ma obohacuje. Vďaka za každý tŕň v zadku!
Výsledok stojí za to. Stáť vo vetre, daždi a snehu a tešiť sa z práce znamená, že niečo robíme lepšie ako ktokoľvek iný. Sme vzácnejším človekom. Naša vlastná hodnota je vyššia a my o nej vieme. Každá vypotená kvapka potu z nás robí väčších ľudí. Každá slzička a pochybnosť, keď už nám je z toho smutno, z tých všetkých nárokov je vítaná. Ak žijeme takýto život, tak už v 30tke vieme, kto sme a akí sme super. V 80tich sa obzrieme a povieme si, že to stálo za to.
Som naozaj rada, za to že ste, všetci tam vonku, ktorí ma niekam posúvate. Dnes chápem, aké je to skvelé. Som rada, že môžem písať namiesto toho, aby som sledovala televíziu a dokonca, je v tom aj tá pohoda. Vystúpila som zo zóny pohody už dávno, a tak skoro sa do nej nehodlám vrátiť. A čo vy?
- Autor: Ing. Katarína Gavurová
- Zdroj: www.somzena.sk
- Zdroj obrázkov: pixabay.com
