Aj vy poznáte tých ľudí – slniečka? Večne vysmiati, ráno si pospevujú v sprche, kým vy máte pocit, že ráno sa vyhrabať z postele je ako za trest za vraždu??? Rozčuľujú vás títo nabudenci a nadšenci, pretože máte pocit, že „na niečom frčia“ a nikto z nich sa nepodelí aj s vami o to, ako to robia? Viem ako to robia, pretože aj ja som už nabudená a „frčím“.

Vravíme si niekedy: „Tím je tak dobre, tí sa tak narodili.“ „Zdedili tú šťastnú povahu, ktorú nič nepoloží, majú to dané do vienka, že na všetko pozerajú z tej lepšej stránky. Sú to vlastne blázni, utopisti, nie sú v realite. Behajú tu po svete s hlavou v oblakoch a neuvažujú reálne, nevidia tie problémy, ktoré vidím ja.“

Tak toto je názor, s ktorým sa stretávam a veľa krát je nevypovedaný, ale myslíte si ho. Áno, viem, že si to potajomky myslíte! Niekedy však moja skvelá nálada a energia ľudí tak prekvapuje a podráždi, že sa snažia za každú cenu mi vysvetliť, že som totálny idiot a odtiaľto viem, ako na to kto nazerá.

Musím vám povedať PRAVDU. Nie som prapôvodne pozitívny človek, bývam často v depke, tiež dostávam návaly strachu a bývam podráždená. A viete čo? Je to normálne. Tiež niekedy ráno vstávam naštvaná už len preto že je ráno, spomeniem si hneď na účty, vládu, novinárov a nakoniec už mám pocit, že ani to telo poriadne nefunguje a „sviňa“ chrbtica zase blbne.

Vec je ale tá, že som si zvykla spozorovať V TEN OKAMIH kde smeruje moje uvažovanie a zarážam to hneď v zárodku. Akonáhle ma chytí podobný nával, tak začnem ďakovať za niečo – a verte, vždy sa nájde niečo, za čo môžem byť vďačná. A od tohoto kroku je k úsmevu naozaj blízko.

Poznám totiž ľudí, ktorí otvoria chladničku a nič tam nie je. Nemajú jogurty, ani salámu. A žijú možno oproti vašim vchodovým dverám v paneláku. Prvý krok je: otvoriť chladničku, poďakovať za chladničku a za jogurty, alebo za posteľ, za bývanie, za čokoľvek. A začať sa usmievať. Aj nasilu, aj keď pripadáte ako hlupák.

To najlepšie nasleduje hneď potom – najprv trochu nasilu a s odporom uvažovať, že je skvelý deň – a nájsť niečo pekné na tomto dni. Niekedy je vonku krásne a slniečko – to poteší. A ak je škaredo, je to tiež super, pretože aspoň sa bude dobre pracovať v kancelárii, pretože nás to nebude lákať na prechádzku. Áno, zo začiatku je nutné prekonať v sebe menší odpor, ale ono sa to postupne zlepšuje.

Ženy, je to iba obyčajný zvyk. Nie je to naozaj v génoch, nie je to za odmenu, nie je to choroba. Je to iba hlúpy návyk, ako umývanie zubov. Ja už tiež si pomaly zvykám.
Niekedy sa mi dokonca už ľahšie vstáva, a niekedy sa usmievam celý deň, pretože verím tomu, ako sa mám skvele, aká som úspešná a krásna žena.

Tak! A krásne na tom je, že už je to aj skutočnosťou. Teraz chodím, pracujem a verím v to, že sme s manželom obaja zdraví, spokojní a bez strachu z akejkoľvek budúcnosti. Verím, že moji rodičia sú zdraví a sebestační. Verím, že moji súrodenci sú šťastní. A ak aj nie sú, nevadí, verím a viem, že to príde. Takto to funguje.

Nie je to žiadna droga. Je to trocha pozorovania a trocha prehovárania samého seba – ale každý deň a s vytrvalosťou. A stojí to za to. Život dostáva zmysel, prichádzajú skvelé nápady a vychádza slniečko. Ja neviem, zdá sa vám toto ťažké???


  • Autor: Ing. Katarína Gavurová
  • Zdroj: www.somzena.sk
  • Zdroj obrázkov: pexels.com