Zistila som to celkom neočakávane, paradoxne v návale akejsi neodbytnej depky. Sedím v aute a zvažujúc, či vôbec vystúpiť do vonkajšieho sveta, keď už sa schyľovalo k návalu sebaľútosťovo-nahnevaného záchvatu som sa absolútne preklopila. Klik-klak! Teraz len kukám na seba v zrkadle a hovorím si: si ty ale ŽENA!

Horelo to vo mne už dlhý čas. Pracovala som na sebe, zdokonaľovala svoje presvedčenia, čítala afirmácie a múdre knihy, snažiac sa akceptovať myšlienku, že som hodná tohoto sveta v mojej absolútnej podobe. A veru, viera neprichádzala. Mojím najvyšším prehreškom je totiž všímať si výnimočný talent u žien, u ľudí vôbec. Naraziac na prekvapivého nad-človeka (akých ja teda stretám aj denne) som sa cítila tak o milimetrík menšia. Viera v seba nemala šancu.

Nesedela a neplakala som nad sebou. V jednom kole práce v práci a v práci na sebaláske to muselo prísť. Všetky tie poznatky a zážitky (odpustenie ľuďom okolo, odpustenie štátu, zákonom, lekárom, okolnostiam a najmä sebe), či inšpiratívne stretnutia s neskutočnými klientami, ktorí sú mojimi najlepšími mentormi – toto všetko dnes klaplo na svoje miesto.

Smejem sa. Včera som práve hovorila kamaráto-kolegom, že už som celkom rada, že som sebou, len sem tam ešte tento môj vzťah samej k sebe, môjmu telu zavŕzga. Smejem sa. Dnes sa cítim kompletná.

Pri príchode záchvatu depky som sa iba spýtala samej seba: A prečo? Prečo by som seba mala ľutovať? Veď predsa sama pred sebou už viem, že som krásna (to bude tou každodennou šálkou kávy v šálke „Som krásna“) – moje telo a ja sme sa začali mať radi už pred časom a to ostatné? V práci sa nebojím. Nemám strach z neúspechu. Už viem, že som hodnotným človekom a je to NESKUTOČNE DOBRÝ pocit. Uveriť si.

Viem, že som si musela sama prejsť celú cestu. Od knihy Miluj svoj život, cez ten každodenný boj v sebe a samozrejme rokmi dozrievania som dnes hotová. Už viem, že nepotrebujem certifikát na vedomosti z praxe. Tie už mi nik nevezme. Nepotrebujem ani vysvedčenie, že som dobrá manželka, sestra, alebo dcéra. Svoju lásku dávam celú a rada. Viem, že to stačí. Nemusíte mi pochváliť moje oblečenie, ja sama viem, že som OK. Cítim sa OK a mám sa rada.

Stálo to za to. Začínalo to tým, že som si neverila. Neverila som ani iným, keď ma pochválili. Naopak. Bola som presvedčená o tom, že ma chvália z ľútosti, alebo aby mi urobili radosť. Som sama sebe vďačná za to, že už verím nielen kamarátom, ktorí ma pochvália (som im za každé pozitívne slovo vďačná, dávajú mi tým aj svoju podporu a lásku), ale verím aj sebe.

Ja a depka už nebojujeme vyrovnaný boj. Ja totiž vyhrávam. A je to stav, ktorý želám každučkej žene na svete. Verte, ak vás niekto pochváli. Verte, že ste krásna a už dnes zdobíte tento svet. Verte, že máte na viac ako na sebaľútosť. Mám Vás rada. Ste krásne a úspešné. Je to tak. 🙂

  • Autor: Ing. Katarína Gavurová
  • Zdroj: www.somzena.sk
  • Zdroj obrázkov: pixabay.com