Neviem sa rozhodnúť. Podľahnúť pokušeniu a „užívať si život“, alebo byť zásadovým – ale úspešným človekom a dodržiavať sebadisciplínu? Vylučuje sa to vôbec? Je pokušenie volaním podstaty života, alebo je to iba zvádzanie na zlé chodníčky s nejakým-tým trestom na ich konci. Odolávať, alebo sa vzdať? Ako vôbec odolať volaniu sirén?
Žijúc si svoj dynamický život, pozastavujem sa niekedy nad tým, prečo mám pocit, že na sebe neustále pracujem, ale ako keby som stála na mieste?
Keď som sa za sebou obzrela v dvadsiatke bolo to nádherné poobhliadnutie sa po dynamickom a dobrodružnom živote plnom fantastických zmien – kolektívov, škôl, prostredí, so zásadnou vôňou úspechu, ktorú vo mne môj pobyt v každom z tých spoločenstiev zanechal.
Obzrieť sa v tridsiatke znamená zistiť, že už sa toho ani tak veľa nedeje a najmä – že sa akosi spomalila cesta k môjmu ideálu samej seba.
Príčina je jasná!
Porušovanie sebadisciplíny a podliehanie mámeniu rôznych rozkoší. Viem, nemôžem byť strojom, ktorý sa pohybuje smerom dopredu bez ohľadu na počasie, kvety pod nohami, alebo oblaky na oblohe.
Ale týmto mojím tempom s prestávkami „na desiatu“, „na dovolenku“, „na oddych“ sa tiež ďaleko nedostanem.
Koniec metaforám, k veci.
Problémom číslo jeden je chudnutie-nechudnutie. A pôžitkárstvo. Čo sa jedla týka som nemožná. Akákoľvek disciplína v jedle ma priamo navádza na to, aby som vydržala celý deň jesť krásne 5x denne samé zdravé veci, aby som dosť pila, ale zároveň nebola hladná – tak čo je to za čary, keď večer – a nie som hladná – nesiahnem po mrkve, ale bežím si rozbaliť čokoládu? Je to POKUŠENIE! A som nevedela povedať nie.
Pravidelné cvičenie. Už tretí mesiac (znova ako každý rok) pravidelne bicyklujem a vykonávam ohromne bolestivé, ale zároveň aj radostné posilňovanie celého tela v nádeji, že sa konečne navokon ukáže to krásne vytvarované svalnaté telo, ktoré ukrývam niekde pri kostiach pod vrstvami…….pokožky. No a znova príde týždeň, so skvelou rozčítanou knihou, kedy každý podvečer zapadnem do príbehu milovaných postáv, namiesto cyklodresu a prilby……
Cigarety. Pravý fajčiar by sa naozaj zasmial, keby videl koľko a aké cigarety fajčím občasne ja. Najslabšie tenučké cigarety, ktoré existujú a ktorých balík mám tak na dva-tri mesiace. Otázka znie – keď vlastne ani nie som poriadny fajčiar, prečo ich niekedy vytiahnem a teším sa z ich štíhlej elegancie a z pocitu, že robím niečo škodlivé a zakázané? Prečo im neodolám?
Tak toto sú tie potvory a samozrejme mnohé iné pokušenia ktoré som začala podozrievať z mojich kardinálnych neúspechov.
Toto sú moji strašiaci. Viem, že každý z nás má iné podobné lákadlá – dobré víno (každý večer fľašu), sex (ktovie s kým a kde), zbieranie osamelých mačiek na ulici, alebo pridlhé telefonovanie s kamoškami.
Hovoríme si, že už sa polepšíme. Ale vždy sa niečo stane, zrazu máme 60 rokov a nič sa nezmenilo. Stále si iba hovoríme, že sa polepšíme? Alebo príde vek, keď si povieme „kašľať na to“ – načo sa meniť…..
Ženy, nie je to správne.
VIem že nie je. Nemôžeme sa predsa len tak presunúť do dôchodku a nič neurobiť. Neužívať si zdravé štíhle telá, úspechy po tvrdej práci bez prestávok. Takto k nim nikdy neprídeme.
Naozaj sme tu na to, aby sme si robili dobre našimi pokušeniami bez ohľadu na dôsledky? Pretože ja už viem, že tie ma vždy predbehnú.
Prichádzajú nečakane, a privlečú si so sebou aj výčitky svedomia – a ja sa znova vraciam ku štartovacej čiare.
Pokušenie. Zakázané ovocie. Pôžitkárstvo. Hnevala som sa na ne, ale už sa nehnevám.
Povedala som si: Môžem! Môžem si dať cigaretu keď chcem. Ale viete čo? Nechem.
Môžem si dať čokoládu keď chcem, prečo nie. Ale rozhodla som sa, že si ju nedám.
Môžem ležať popoludní s knihou v ruke. Môžem? Pravdaže! Ale rozhodujem sa, že radšej idem bicyklovať.
Už nebudem bojovať s pokušením. Už viem, že nie je zakzané. V tom je celý ten fígeľ. Nič si nezakazovať, naopak, všetko si dovoliť. Ale zároveň si povedať: Ja sám sa slobodne rozhodujem vyfajčiť túto cigaretu. A neľutovať, ak si ju dám, práve naopak, čo najviac si to užiť.
Alebo sa rozhodnem že si ju nedám, aj keď môžem. Som slobodná bytosť a podstatou života predsa nie je nechať sa ovládať čokoládou, akoby mala nado mnou moc. Podstatou je predsa moja vlastná voľba.
- Autor: Ing. Katarína Gavurová
- Zdroj: www.somzena.sk
- Zdroj obrázkov: pixabay.com